Jano bol neoblomný a tak hneď dva tri dni po objavení, že kdesi na druhej strane virtuálneho dvora sa môže nachádzať žena jeho snov, rezko ju ukecal na stretnutie pri pánskom trhovisku, kde chodievali nakupovať aj ľudia z čierneho lesa.
Hneď ako uzrel v dave prichádzajúcich "čosi" maličké, napadlo ho, že to bude zrejme "ona". Áno dedukoval správne, bolo to malinkaté žieňa s uklipkanými očami, drobným noštekom a malinkatou sladkou pusou. Jano ju privítal ako ho starý otec naučiť stihol, dvoma bozkami na líčka, i keď to horšie "ja" mu naznačovalo, že ej veru nebolo by zlé zadusiť ju bozkami a mlsným jazykom hneď na úvod. Jano však poznal od vzdialeného múdreho muža, ktorý bol celý život na cestách, že existujú isté pravidlá voči dámam, a vysvetloval mu aj to, že v jednej krajine žijú ľudia, ktorí sa označujú ako gentlemani a tak Jano už poznal niektoré ich pravidlá a zásady od múdreho cudzinca.
Jano bol z nej udivený od prvého okamihu, vzal ju teda do čajovne blízko lesa. Keď sa vedľa nej usadil, nevedl čo múdre zo seba vypustiť, tak mu ostávalo len jediné riešenie - otvoriť ústa, nezastaviť ich a modliť sa, aby dewww.a neutiekla šírim lánom slnečníc späť do neznáma. Jano teda mlel a mlel a gestikuloval a gestikuloval, a tak by už v tom aj zotrval, kým by všetci navôkol nepomreli...
Prišla však na rad malá žena, Jano si uvedomil, že je to vzdelaná bytosť, ale takých je veľa, takže na tom by až tak nič uchvácujúceho nebolo.Skrátka Jano, i keď to bolo až neuveriteľné, ale áno pochopil, že toto je malá, krásna a od Boha či prírody múdrosťou a dušou obdarená žena. Keď začala dačo vravieť jej aura narastala do bezbrehých rozmerov a Jano napriek svojmu vzrastu zo dvesto centimetrov, cítil sa ako najmenší škriatok z dubového lesa.
Jano sa zamiloval.
V srdci mu čosi udrelo, cítil, že nemôže zahodiť nevídanú príležitosť pokúsiť sa zabojovať o priazeň malej, múdrej ženy so srnčími očami.A tak neváhal a každý deň ju bombardoval všemožnými komunikačnými prostriedkami a technológiami a treba napísať, že vždy sa mu úspešne podarilo vytiahnuť ju von z príbytku čarodejníckych učiteľov.
Žena síce pôsobila veľmi mlado, ale bola nadmieru šikovná, takže už aj ona sama vzdelávala daľšiu generaciu čarodejov.
Neuplynuli ani tri týždne a Jano nenásilne vybojoval svoje miesto v srdci malej ženy. Možno svojou hľúposťou doteraz nebol schopný riadne pocítiť čo sa skrýva za slovom štastie, teraz mu to však bolo jasné, zdôveril sa teda s novou správou malej žene a povedal-...som šťastný. Žena v kútiku duše zajasala, Jano sa priblížil k jej malým ústam a nenásytnou láskou ovplyvnený ju zasa začal bozkávať. Janovi sa to evidentne páčilo, ale keďže sa chcel stať hodný cudzokrajného označenia gentleman, nechával maličkej priestor aj na bezprekážkovité nadýchanie sa.
Prišli teda štastné časy, plné lásky a očakávaní.
Prišla aj jedna noc, kedy si Jano uvedomil, že doteraz v časoch predošlých zvykol len básniť, ale tejto žene dnes večer ako prvej zhurta zaimprovizoval rozprávku o princezničke z Kysaku.
Prišli však aj dni, kedy sa Jano mohol zachovať inak a trebárs okrem zbytočných a jemu blízkych výbuchov negatívnych emócií, mohol prejaviť lásku presvedčivejšie a bez zábran, veď ona v ňom bola a istotne si toho bola vedomá aj maličká žena. Ale ani od najsilnejších žien nemožno očakávať nesmrteľnú zhovievavosť k náladám hlúpeho Jana.
Bol krásny slnečný deň a Jano dostal odpoveď na svoju otázku. Koniec patrí k začiatku a hlupák sa ho po pár mesiacoch aj dočkal.
Ako Don Quijote aj on sa pokúšal márne donekonečna bojovať, i keď súperom neboli vzdušné zámky a neexistujúci bojovníci. Hlúpy Jano sa trápil, ale začínal si byť vedomí aj bez slov múdreho cudzinca, že existovala a bude aj naďalej po veky vekov existovať jednoduchá zásada, aby jej rozumeli všetci, teda aj on.
Láska a srdce sa späť nedá vybojovať.
Verme aspoň tomu, že Jano stihol dorásť a zmúdrieť.